Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (3.1969)

formový spôsob. Miešanie dvoch pojmových páro v
prináša množstvo štýlových možností. Tak napr.
romantika je orientovaná staticko-kubisticky, go-
tika dynamicko-kubisticky, renesancia staticko-
organicisticky, barok dynamicko-organicisticky.
Dynamizácia sa v kubizme docieïuje pomocou
dynamiky linie a ploch, naproti tomu v organi-
cizme pomocou světla a farby, temnosvitu. Pri
spojení statiky s kubizmom vzniká čisté plošné
stvárňovanie; ak sa spája statický formový prin-
cip s organicistickým, tak priestorová hlbka bude
dosiahnutá stupňovito, aditivně.
Inak Coellen o štýle hovoří aj píše ako o ,,vše-
obecné j forme uměleckých diel určitéj doby",
ale píše aj o ,,štýlovom spoločenstve", ktoré spája
umělecké diela určitej doby, takže ide tu potom
o pojem, ktorý by sme mohli charakterizovat ako
historický epochový štýl. Na jednom mieste
označuje štýl zas za ,,organický zákon a podstatná
formu výstavby organizmu uměleckého diela",
čím má iste na mysli individuálny štýl.
Coellenova práca je myšlienkove velmi bohatá
a obsahuje mnohé podněty, je však poměrně
neprehladná napriek všetkej systematičnosti a me-
todičnosti autorovho myslenia. Jeho terminológia
je v nejednom ohlade neobvyklá, lebo ide o ná-
ročný filozofický ,,žargon". Coellen sa zrejme
pokúša překonat pozitivistický empirizmus a prav-
děpodobně patří k stúpencom tzv. metodologického
dualizmu. Výslovné odmieta ,,naturalizmus" —
- prirodovedecký spôsob skúmania vo ,,védách
o duchu". V Coellenovej koncepcii dějin filozoíie
a náboženstva, zdá sa, nemá miesto materializmus,
aj keď sa autor zmieňuje uapr. o význame Herak-
leita pre umělecký sloh; napr. realizmus 19. stor.
je mu epochou imanentného poňatia světa, ale
nerozpracoval ho tak ako epochy do renesancie.
Pokiaï ide o ,,transcendentno-logickú metodu"
Coellenovu, ide zrejme aj o metodu skúmania,
nielen o metodu výkladu. Aj keď připomíná tzv.
ideologická, špekulatívnu metodu, ktorú viac ráz
napadal Engels, autorovi nemožno vytýkat nějaké
hriechy proti historizmu, pretože jednak jeho
myslenie je silné dialektické, jednak jeho znalost
uměleckého materiálu je vynikajúca, takže tažko
ho obvinit, že nerešpektuje faktický materiál.
Transcendentnosť jeho metody spočívá skór v od-
vahe překračovat ázky rámec jednotlivých oblastí,
a je nepravděpodobné, že má na mysli nadzmyslové
poznáváme věcí, ktoré sú mimo tento pozemský

svět. Ide skór o polemický hrot oproti úzkoprsosti
pozitivistického empirizmu. Idealizmus Coellenovej
koncepcie je skór heglovský ako kantovský. Jeho
logika je dialektická a poměr k historickým pro-
cesom, ktoré zobrazuje v zostručnenej podobě,
připomíná Marxov postup. Najma druhá část
knihy s historickými štúdiami dokazuje, že jeho
metoda nebola len ,,ideologická", rýdzo špekula-
tívna, ale že mu išlo o logiku umeleckej historie.
Sám používá termíny ,,štýlový zákon" a pokúsil sa
ho aj zistit. Ide tu, pravda, o zákony vo sféře
ducha alebo vedomia, ktoré sú skór normami než
zákonmi na spôsob prírodných zákonov. Coellen,
ktorý chápe umělecké dielo ako organizmus,
v nejednom ohlade vlastně anticipuje umeno-
vedný štrukturalizmus.
Coellenova monumentálna práca věnovaná teorii
štýlu, koncipovaná z hegeliánskych pozícií, ne-
našla svoj primeraný ohlas vari aj preto, že
koncom dvadsiatych rokov objavuje sa nová
skupina uměleckých historikův, ktorí sa zoskupili
okolo filozofa Ernsta Cassirera a zastávali celkom
odlišný ontologický náhlad na umenie ako Coellen.
Dagobert Frey, ktorý má na estetickom kongrese
roku 1927 už príspevok na tému Eorwn
je žiakorn Maxa Dvořáka; W. Passarge ho radí
k no vše j orientácii ducho vědných dějin umenia,
ku ktoréj v základe možno přiřadit aj Coellena.^
Frey predsa však postrehol slabinu inak premysle-
nej Coellenovej štýlovej teorie, keď tvrdil, že je
sice možné poňat univerzálno-historický proces
ako přejav nadindividuálneho, nadzemského prin-
cipu, ako napr. históriu vykúpenia a spásy v inter-
pretácii sv. Augustina, alebo ako vývin absolút-
neho světového ducha směruj úceho k dovřšeniu
svojho sebavedomia, ako je to u Hegla — no toto
skúmanie nemóže byť záležitosťou historickej
védy, ale náboženstva alebo metafyziky. Frey
triafa vlastně idealistický ontologický i gnozeolo-
gický východiaci postoj Coellenovej metodologickej
konštrukcie. Podlá Freya reálným subjektom
každéj tvorivo stvárňujúcej sily v historii — či
1'udstva alebo umenia — je iba člověk, či už ako
jednotlivec alebo ako kolektívna osobnost, a pří-
činy vývinu spoločnosti či umenia móžu ležať iba
v psychických silách člověka; to nemá byt iba
výsledkom, ale nevyhnutným predpokladom meto-
dologie dějin umeniaJ^Ako nová kategóriu ume-
novedného bádania nastoluje Frey formu pred-

83