postupuj úcu napr. štrukturálnym alebo iným
(napr. axiomatickým) spósobom, i tak je nutné
rozsah i obsah jednotlivých štýlových pojmov
precizovat, čoho sa prirodzene nemóže odrieknuť
ani marxistická umenoveda.
Domnievame sa, že by bolo nesprávné odmietnnt
všeobecný pojem slohu i jeho historické modihká-
cie ako termíny formalistického dějepisu umenia,
ktoré sú poznačené nesprávným chápáním vztahu
obsahu a formy v umění, kedze by to nezodpove-
dalo historickej skutočnosti. Termíny označujuce
velké historické umělecké slohy nie sú termíny
nové, ale tradičné, vzniknuté ešte v dobách,
kedy nebolo pre umeleckú prax alebo teóriu
příznačným jednostranné zveličovanie dóležitosti
formy uměleckého diela na úkor jeho obsahu.
Je pravdou, že terminológia historických slohov
nebola vytvořená vždy šťastné už aj preto, že slo-
hový termín zavše zaviedli odporcovia příslušného
slohu priam v záujme boja proti němu. Etymolo-
gický výklad nám nedává takmer nič a nemá ani
didaktická hodnotu. V priebehu historie přitom
pojem slohu viac ráz změnil svoj význam a ani
v přítomnosti sa nie vždy používá celkom jedno-
značné a presne, resp. koexistujú rožne koncepcie
výkladu tohože pojmu. A neraz sa pletie v inter-
pret.ácii uměleckého diela aj ,,rang" týchto katego-
rií. Nazdávame sa však, že to nijako nesvědčí
o objektívnej nemožnosti dospieť k jednoznačnej,
objektivně uznávanej a, platnej dehnícii. Dá sa
povedat, že podobné ako iné pojmy, ani pojmy
umeleckohistorických slohov me sú hxné, lapi-
dárně věci, ale sú plasticky živé a vyvíjajúce sa;
umeleckohistorické poznanie podlá našej mienky
je schopné prehlbovat svoje poznanie skúmaných
javov, prenikat čoraz hlbšie k sarnej ich podstatě.
Koniec koncov možno povedat, že pojem slohu
bol doteraz přijatelný nielen pre tých historikov
umenia, ktorí bolí prívržencami teorie o auto-
nómnom vývine umenia, ale aj pre tých, ktorí
dějiny umenia chápu heteronómne, či už materia-
listicky alebo idealisticky. Dejepis umenia nemóže
rezignovat na používáme postupov slohovej ana-
lýzy, slohovej kritiky, ktoré mu umožňujú v ne-
jednom případe atribúciu uměleckého diela urči-
tému umělcovi, dielni, škole, oblasti, i jeho
relativné datovanie, a přitom móžu nám pomoct
prenikat aj k samej podstatě diela, a to podlá
nášho náhradu bezpečnejšie než subjektivné,
kontrole tažko přístupné intuitivné interpretácie

uměleckých výtvorov, a to aj vtedy, keď sa
poučujú na Heideggerovej filozofii.
Pre vedecký dejepis umenia sa datováním
a atribúciou jeho úlohy bezpochyby nevyčerpáva-
jú, no aj tieto úlohy sú conditio sine qua non
vědeckého skúmania uměleckých faktov. Poziti-
vizmus, ktorý má dozaista svoje medze a slabé
stránky, nemožno překonat prechodom do iracio-
nality a subjektivného idealizmu, ale iba pre-
híbenejšim, striktně vědeckým a racionálněj kon-
trole přístupným štúdiom materiálu. Kategória
štýlu, ak by sa ju podařilo vyjasnit v ucelenej,
završenej formo teorie štýlu, móže nadobudnúť
velmi důležitý význam pri systemizácii a triedení
priam nepřeberného už množstva empirických
poznatkov zo skúmania obrovskej látky nášho
predmetu pri odkrývaní dialektickej povahy
faktov, aj pri ustanovovaní ich racionálnej súvis-
losti, zložitých vzájomných vzťahov a súvislostí
skúmanej oblasti s inými sférami spoločenského
vedomia, ba spoločenskej aktivity vóbec.
Aby sme molih zaujat určité stanovisko k niekto-
rým otázkám, ktoré predchádzajúce kapitoly
nastolili, ešte raz súhrnne výměnu jeme, do akej
šířky typov sa pojem slohn rozrástol a ktoré jeho
podoby sú živé dodnes. Okrem tzv. individuálneho,
personálneho a materiálového štýlu najmenej je
rozpracovaný druhový, žánrový štýl, ale i ,,regio-
nálny" alebo ,,nacionálny" sloh výtvarných pa-
miatok, hoci prehlbenejšie preskúmanie všetkých
týchto kategorií by mohlo priniesť nový pohl'ad
na kategóriu historického štýlu, ba i na logický
nadčasový pojem štýlu i na všeobecnú teóriu
štýlu. 6<5
Pojmy historických (epocho vých) štýlov sa
najbežnejšie používajú, aj keď v podstatě sú
zrejme relativné v tom zmysle, že obsah a rozsah
tohože pojmu sa chápe nerovnako i tými, ktorí
uzná va jú jeho vedeckú hodnotu a účelnost, a to
nielen u príslušníkov věkově rozdielnych gene-
rácii, ale dokonca aj u rovesníkov alebo príslušní-
kov tejže umelecko-historickej školy. Třeba dat
za pravdu Freyovi, že historické slohové pojmy,
slúžiace na označenie epochy osebe, vykazujú
štruktúry rozličného druhu a vyžadujú si aj
z tohto hladiska systematické preskúmanie. Nie-
ktorí historici umenia považujú za sloh len taký jav,
ktorý sa uplatnil v architektúre; ostatným sloho-
vým fenoménom, nemajúcim pendant v staveb-
níctve, napr. biedermeieru, romantizmu a mnohým

89