Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (3.1969)

tendencie vyrovnávajúce sa nějakými novátorskými spôsobmi s problematikou samej tvorby a výrazu
uměleckého diela; čo bude napr. obvyklejšie v maliarstve a sochárstve, ktorými sa však — ako som
už povedal — nebudem zapodievat.
Týchto niekolko poznámok úvodom som si dovolil uviest na ozrejmenie pódorysu náplní a vzájom-
ného vztahu dalších príspevkov, ktoré na nasej konferencii ešte odznejú.
Ak sa, zvlášť na takejto konferencii, zamýšlame nad vzťahom avantgardy a dneška, nemôzem si
nespomenúť na šlová Michela Ragona (vyslovené v jeho knihe Ade ÓMdewe z^ru), kde hovoří,
že ,,nič nedokáže člověka tak sklučií ako medzinárodné kongresy" —- má na mysli kongresy
architektov a urbanistov — ,,ktoré sa vždy končia přesvědčivým vyhlášením niekolkých prostých
právd, známých už z předvoj nových medzinárodných kongresov modernej architektúry. Ak idete
na výstavu súčasnej architektúry" — píše Michel Ragon — ,,připadáte si ako na retrospektive
Bauhausu v Dessaue alebo vo Weimare alebo ako v Le Corbusierovom pavilóne L'Esprit Nouveau
z roku 1925. Rozdiel je iba v tom, že Le Corbusierove a Gropiove myšlienky, ktoré vtedy vzbudzovali
všeobecný smiech, presadzujú dnes ministerstvá a Unesco ako niečo celkorn nové, ako klučové heslá
buducnosti. Sú to však len kluče nedávnej minulosti, kluče sice celkorn nové, ktoré sa však nepoužívali
a ktorých mechanizmus už váčšinou zastaral."
A ešte na adresu urbanistov pripája cosi, čo sa mi zdá výstižné aj pre iné oblasti tvorby životného
prostredia: ,,0 budúcom meste, buducom národe, budúcom svete sa tam skoro nehovori. Všetko
je nějaké nesmelé, opatrnícke."
Na prvý pohlad by sa mohlo zdát, že obidvaja citovaní autoři si v niečom azda protirečia, ale nie
je to tak. Postihujú svojimi postrehmi iba rožne stránky skutočnosti. Možno ešte spomenúť aj výčitky,
ktoré sa avantgardě dostali, totiž že bojovníci za humanistickejšie prostredie a za lepšiu architekturu
pre spoločnosť sa dostávaju od svojho elánu v mladších rokoch postupné k ,,opušťaniu vlastných
ideálov" a že v priebehu života sa preorientúvajú na službu pre tie triedy, proti ktorým volakedy
vystupovali. Autoři racionálnych malých bytov stali sa pro jektáními bankových a administratívnych
budov velkých firiem, viliek pre boháčov a podobné; myslím však, že tieto výčitky nie sú namieste.
Před ,,architektom" stojí jeho hlavná a zásadná úloha: tou je, aby čo najoptimálnejšie plnil nejaku
— buď dósledne vyslovenu alebo hoci iba intuitivné pociťovaná — objednávku, požiadavku, program.
Tento program však bude vždy širší než právě záměr vyjádřený připadne investorom samým,
potažné zástupcami investora: program zahrnuje v sebe i celá spoločensko-historickú štruktúru
širších požiadaviek, názorov, noriem, túžob a ideálov. Rozhodujúce z hladiska avantgardnej
zaangažovanosti v takých prípadoch je naplnenie miery, v ktoréj autor uměleckého — najma teda
architektonického alebo jemu podobného — diela bude schopný pritiahnuť do riešenia a uspokojit i širšie
sociálně, kulturně a veřejné záujmy v rámci danej individuálnej úlohy: jednotlivá budova alebo
obytné a priemyselné štvrte sú stálým životným a pracovným prostředím pre masy 1'udí. To je jedna
stránka pripomienky; druhá spočívá v skutočnosti, že riešenie súkromnoprávnych vzťahov a otázok
hospodárskej či politickej moci, moci investovat a zadávat stavebné úlohy nemóže závisieť od tej
tvořívej zložky v osobnosti architekta, ktorá ho právě robí profesionálnym ,,architektům"; umelcov
občiansky a světonázorový postoj sa však zvýrazňuje vo výsledkoch. Humánny príspevok avantgard-
ného architekta však bol trebárs v tom, že riešil otázku vhodného architektonického modulu, a nie
v tom, že by odmietol navrhnút bankovú budovu.
Jestvujú teda rožne hodnotenia: podlá nich avantgarda tridsiatych rokov opustila svoje revolučně
pozície a dostala sa na utopistické a idealistické platformy; bola pohltená mocnými investorskými
kruhmi, ktorým slúži; dostalo sa jej satisfakcie v tom, ako sa jej vízie po niekolkých desatročiach
stávájú úradnými programami.
Hovořit o avantgardnosti tridsiatych rokov bez spomenutia jej uměleckých smerov bolo by
neúplné; v tých rokoch sa totiž dovršilo formulovanie niektorých postulátov, ktoré nemóžu v dějinách
1'udskej tvorby a ani v umění nikdy zaniknút: pojmy racionalizmus, konštruktivizmus a funkciona-

26