Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (3.1969)

výkonu. Niet zřejmého dôvodu — ako sa to na pohiad v praxi dnes javí — prečo zastávat a v ěom
vóbec bude stanovisko štýlovej čistoty, tektonickej jasnosti v riešení výtvarných akcií, keď predsa
netřeba brat oMad na výtvarné normy, ani na otázky ekonomie priestoru, prostriedkov, prevádzky,
času. K dispozícii sa núkajú všetky výrobně teclmológie rovnako; sú ochotné si navzájem konkurovat
i nahradzovat sa, najmä keď ani u konzumenta, ani u tvorců nie je příliš vyvinutý zmysel pre
,,morálku materiálu". Akú funkciu by táto morálka mala vlastně zohrat vo svete poskytujúcom
všetky možnosti materiálov, prístupov spracovania a potřebné prostriedky na to? Rovnaké právo
na život máju dnes stoličky z ohýbaných kovových rúr Marcela Breuera (z dvadsiatych rokov),
súčasné výtvory Eera Saarinena alebo Ameho Jacobsena, ktoré sú už medzinárodne uznávanou
klasikou, staré thonetky z konca minulého storočia alebo ešte starší typ Windsor z rozhrania 18. a 19.
storočia. Všetky sa bežne vyrábajú, ponuka jú a kupuj ú a s voj ou prítomnosťou prirodzene zapadajú
do eklektických interiérov súčasnosti, ktorých eklektičnost je už tak daleko vyvinutá a komplexně
dotiahnutá, že sa už bojíme hovořit o vyslovenom gýči. A často sa táto tvorba javí avantgardnou.
Pri posudzovaní estetických kritérií neosecesnej tvorby neslobodno zabúdať na pravděpodobně
najvýznamnejšiu — inimoestetickú okolnost, že ide o výtvarný přejav tzv. blahobytnej spoločnosti.
Táto sociálna situácia udává hlavný tón prostredia, dnes tzv. moderného. Niečo z tohto — niekedy
na prvé stretnutie trochu kakofonického — koncertu foriem zaznieva i vo vzdialenostiach, kde už
nebývá plné blahobytná spoločnost, a tam móžeme byt dvojnásobné zamyšlení. V blahobytnej
spoločnosti — a iba v nej, a to je důležité! — móže funkcionalizmus zdanlivo strácat svoju
přitažlivost; zo sociálnopsychických dóvodov (i z nepotrebnosti ,,zodpovědných postoj ov" i z humoru)
stane sa ,,funkčným" upřednostňovat v tvorbě prostredia úsilia o odlišnost, exkluzívnost, bizarnost.
Ak sa teda hovoří o avantgardách a o modernom výtvarnom snažení, o modernom bývaní, o prostředí,
o slohu atd'., třeba vždy vidieť, aké a koho estetické, historické, spoločenské, reprezentačné,
hospodářské, rodinné a pracovně záujmy vlastně zastupuju a reprezentujú. Eklekticizmus súčasnej
prekvitajúcej neosecesie a pseudohistorizmu, ktorý v architektuře a jej příbuzných oblast.iach tažko
dávat do súvisu s pokrokovosťou avantgardného myslenia, móže sa však — ako vyplývá z už uvede-
ného rozlišovania pojmu avantgarda — inak javiť azda v oblasti moderného maliarstva a sochárstva,
ktorých existencia nie je natolko priamo viazaná na sociálnu základnu. Ale i tak sa třeba snažit
vyslovovat súvislosti v umění spoločným jazykom.
V architektúrnom umění znamenajú projektovanie a design snahu dosiahnut optimálnu možnost
z výběru za daných obmedzujúcich okolností; kde alebo v čom niet obmedzení, tam niet ani potřeby
niečo ,,riešit". Blahobytná spoločnost, hlavně v tých zložkách svojej štruktúry, kde niet
obmedzujúcich nedostatkov, nepotřebuje teda objekty v pravom slova zmysle riešit, ani presadzovat
linie a směry — vždy niečo obmedzujúce — a nestojí o racionálny funkcionalizmus, ani o ,,výbojú-
vanie" nějakých cieïov; nemóže dat vznik ani sociálno-avantgardnému postojů. Možno napr. pohodlné
sedieť na ïahkej skladačke z troch súčiastok, ale prečo by sa sedenie nepripúšťalo v kocke o objeme
trištvrte kubika, ak niet záujmu o ekonómiu priestoru, výroby a prevádzky? Pre blahobytnost
spoločnosti je však charakteristické, že neracionálne, nefunkcionalistické útvary sa vyskytujú
,,na trhu" iba popři zástupcoch ostatných triezvejších tvarových, materiálových, farebných, cenových
a názorových parametrov, takže konzument má příležitost vybrat si to, čo mu vyhovuje, v poradí:
najprv racionálnom, potom ,,metaracionálnom". Ale nemožno tvrdit, že všetky oblasti blahobytnej
spoločnosti, že všetky jej zložky sú bez obmedzujúcich okolností: lenže tam sa vždy nachádza aj
tendencia k funkcionalistickému mysleniu!
Úroveň blahobytnosti, mimochodom, je niečo tak pevné, respektive tak labilně, ako je například
výšková úroveň lietadla: udržat si tieto úrovně znamená potenciu sústavného investovania energie;
najmenšie narušenie rovnováhy alebo strata energie znamenajú stratu dosiahnutej úrovně, stratu
,,nefunkčného postoja" a okamžitý záujem o pravdu, o zákonitosti a o funkcionalitu věcí, ktorú sice
možno znevažujúco zaradovat medzi ,,vulgárně", ,,přízemné" záujmy, ale: právě ,,od zeme"
štartujú alebo sa budujú a sem spät sa pri nedostatkoch viac alebo menej prudko vracajú nielen
lietadlá a budovy, ale aj tvořivé úsilia a názory.

28