Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 3.1969

Page: 68
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1969/0078
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
opakuj úceho spósobu stvárňovania či vytvárania
uměleckých diel. Napokon toto slovo sa stalo v 20.
stor. etymologickým východiskom pre vytvorenie
moderného slohovokritického a umeleckohisto-
rického termínu ,,manierizmus", ktorý bol však
viac menej očisťovaný od hanobného akcentu, no
ostal vlastně až podnes predmetom vědeckých
sporov.
16. storočím počínajúc sa objavujú v Taliansku,
neskór i vo Francúzsku, Nemecku a i. prvé
výtvarné akadémie, ktoré sa pokúšajú svoju
kompetenciu, posobnost a vplyv použit ako na
riadenie uměleckého vkusu vóbec, tak aj rozvit
systematickú odbornú výuku vlastnej umeleckej
tvorby ako určitej profesionálnej a intelektuálnej
činnosti. Neraz, priam vďaka podpore politických
inštitúcií absolutizmu, ako na to poukázal podrob-
né N. Pevsner, sa skutočne aj stávali akýmisi
areopágmi výtvarného vkusu, oproti ktorým už
nebolo možné apelovat, ba dá sa povedať, že tieto
,,bastilly" umeleckej tvorby daleko prežiii pád
,,Bastilly". Celé moderné umenie by bolo možné
do určitej miery pojat a vysvětlovat ako perma-
nentím opozíciu a polemiku priebojných a tvoři-
vých umelcov oproti reglementujúcemu vjílyvu
akadémií este i v 19. a 20. stor., a to vzhladom
na to, že akadémie sa pokúšali nielen tradovat
isté kvantum odbornej přípravy a technických
skúseností a návykov, ale neraz priam konzervovat
a vnucovat aj novým uměleckým generáciám
určité estetické konzekvencie a kanonizované, ba
až zabsolútnené estetické normy. Z hladiska nasej
problematiky je však v tomto ohlade dóležitý
najma ten fakt, že akadémie už od doby svojho
vzniku sa pokúšali rozvijat, alebo aspoň stimulovat
a usměrňovat aj činnost teoretickú (ako je to
ojedinele aj v našej době), ktorá sa potom stávala
akýmsi přísným strážcom kanonizovanej a ustrnu-
tej oňcializovanej umeleckej normy a z takýchto
pozícií potom napádala zavše aj živé umenie
a autentická umeleckú tvorbu svojej doby.
Umělecká doktrína hlásaná akadémiami v 17.
a 18. stor., alebo ,.klasická ideológia", ako ju
trefne, i keď do určitej miery anachronisticky
(ale přitom vědomě) nazval W. Weisbach, pova-
žovala dogmaticky za absolútne vrcholy a nepře-
konatelné závazné vzory ,.klasickú" antiku, ako
aj ,,klasiku" renesancieA Aj keď nie všetka
umělecká literatura tejto doby sa rozvij ala pod
egidou výtvarných akadémií a nie všetka litera-

tura o umění v týchto časoch sa vyznačovala
podobnou dogmatickou zmeravenosťou alebo priam
retrográdnostou, jednako v tomto období bolo
teoretické rozmýštanie o umění silné ovládané
despotickým normativizmom, ktorý považoval
za normu, kritérium a závazný vzor určité štádiá
antického alebo i renesančného a porenesančného
,,klasického" umenia, ktoré sa chápalo ako naj-
lepšia cesta k štúdiu ,,prírody" ako zásadné
uznávanej večnej inšpirátorky umeleckej tvorby,
pravda, len v tom rozsahu a miere, na aký ho
zredukovali dominantné estetické konzekvencie.
Z toho, čo sme povedali, prirodzene vyplývá,
že v tomto období musel byť aj pojem uměleckého
slohu, bez ohladu na slovný výraz, ktorý ho vy-
jadřoval, nevyhnutné pojmom normatívnej po-
vahy. Sloh je tu skór ideálny typ, ktorý je naj-
plnšie realizovaný, ako sme už spomenuli, v kla-
sické j antike, připadne renesancii, ktorá už pre
Vasariho bola eta ďoro.
Kým sa udržala pri vládě klasická ideológia,
ktorá hlásala abstraktný, apriórny estetický ideál
dokonalosti, čo mal platit pre všetky doby a kra-
jiny ako absolňtna norma, předloha i miera pre
hodnotenie uměleckých výtvorov, bolí z pozícií
tejto ideologie a jej hodnoto ve j stupnice odmietané
všetky slohy i diela, ktoré nevyhovovali takýmto
,,absolutným" postulátom. Klasickí doktrinári
považovali napr. gotiku za menej cenné umenie,
no nemalí přitom ešte dost přesný pojem gotiky.
Výraz ,,gotický" sa objavil až v anonymnej
biografii Brunelleschiho, kde sa spájala představa
s barbarmi, ktorí vpadli do Talianska a zničili
antické umenie. Ako ,,gotické" sa označovalo
nielen také umenie, ktoré málo formové znaky
gotiky, ale napr. aj umenie niektorých výrazné
barokových výtvarníkov, a to bez ohladu na to,
či skutočne používali — ako napr. Borromini alebo
G. Santini formové prvky gotického umenia.
Francúzi, ako aj Němci (Sandrart v 18. stor.) a iné
národy, ktoré převzali klasickň ideológiu podobné
z Talianska, opovrhovali dokonca svojou domácou
gotikou ako uměním, ktoré je póvodom vraj
nemecké a barbarské.
Je pochopitelné, že v umeleckej literatúre
17. —18. stor., najma pokial' má charakter aka-
demické j umeleckej doktríny alebo ,,klasické j
ideologie", nachádzame aj ozvěnu tých štýlových
klasihkácií, aké vytvořila antika a ktoré imponova-
li už aj niektorým středověkým spisovatelem.

68
loading ...