DOI Heft:
Nr. 1
DOI Artikel:Dubnická, Elena: K teórii a dejinám pojmu štýl
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.31181#0080
Správné však poznamenává Sedlmayr, že Win-
ckelmannova charakteristika štýlu z výtvarného
hîadiska sa vlastně zaujímala len o líniu, obrys.
Pojem štýlu mal však už u Winckelmanna abstra-
hujúci, systematický ráz. A tým, že bol rozvitý
na základe štúdia antických diel, poskytol inter -
pretom starověkých dějin aj viditelný náskok.
Winckelmannove štýlové kategorie použili sa aj
na taliansky středověký a novověký výtvarný
materiál. Do prvej štýlovej periody začleňovali
umělecké diela vzniknuté před Rafaelom, do
druhej tvorbu samého Rafaela a Michalangela,
do tretej štýlovej etapy začlenili diela Corregia
a Reniho a do štvrtej štýlovej etapy umenie
Carraciho a Maratta. Pravda, toto prvé roztriede-
nie juhoeurópskeho výtvarného materiálu, vy-
chádzajúce vlastně len z maliarskej tvorby,
bolo naozaj len odrazovým mostkom a takmer len
pomocným členěním, pri ktorom este nie sú roz-
pracované jemnejšie štýlové kriteriá ani čo do
umeleckej formy, ani čo do významných ideolo-
gických odlišností. Možno však bez nadsádzky
povedat, že hlavně Winckelmannovou zásluhou
sa stal pojem štýlu univerzálně používanou kate-
góriou dějepisu umenia.
Hoci ,,klasická ideológia" bola neskorším vý-
vinom popieraná a jej náročné ,,absolutné"
postuláty bolí odkázané neskór do příslušných
historických medzí, v druhej polovici 18. stor.
ešte neboli otrasené, ba aj umělecká tvorba
zamierená klasicisticky sa pokúšala dokonca ešte
na počiatku nového storočia, a to aj v revolučnom
Francúzsku, obhájit tuto doktrínu, ktorá zrejme
nebola spojená jednoznačné so záujmami jedinej
spoločenskej triedy. Klasicistický náhlad, podlá
ktorého je štýl najvyššou tvořivou schopnostou
člověka, vyznával aj sám Goethe. Podl'a geniálneho
básníka je najnižším stupňom tvorby púhe na-
podobňovanieprírody, zatial' čo subjektivná inter-
pretácia přírody, nazývaná maní érou, je o stupeň
vyššie, až napokon vrckolom v umění je štýl,
ktorý ,,spočívá na najhlbších fundamentoch po-
znania, na podstatě vecí"D Nemóže nás preto
příliš překvapovat, ak aj taký odvážný myslitel',
ako Stendhal, vo svojich úvahách o výtvarnom
umění prejavuje zmysel najma pre ,,klasické
hodnoty" a tvrdo hodnotí starých majstrov,
ktorých tvorba je poznačená gotikou. Kugler
hovoří ešte aj roku 1835 o dielach románského
umenia, ktorým vraj ,,chýba" perspektiva, ako
o škaredých, ba priam odporných!^
Hoci šlová označujúce podnes historické umě-
lecké slohy i kulturně pojmy sa vyskytovali už
aj před 19. stor., jednako vlastné pojmy histo-
rických uměleckých slohov vznikájú a vyvíjaju sa
až v 19. stor., po překonaní ahistorického a norma-
tivistického přístupu, aký sa prejavil v systema-
tickej forme v klasickej doktríně. Osvietenskej
ideologii a racionalistickému spósobu myslenia
revolučného meštiactva, ktorému sa nie nadarmo
neskôr vytýkal nedostatok zmyslu pre historické
hodnoty a tradicie, v nemalej miere korespondova-
la a vyhovovala i strohost uměleckých foriem
klasicizmu. A predsa zárodky nového historického
nazerania možno taktiež nájsť už aj v ,,osvietenom"
18. stor.
III. v v IP. g^orocí
(Historické pojmy dobových uměleckých štýlov.)
Devátnáste storočie nebolo neprávom nazvané
,,saeculum historicum", i keď bolo najma vo svojej
druhej polovici aj dobou velkého rozmachu
přírodovědeckého skúmania. Z hîadiska našej
disciplíny a námi sledovanej problematiky je
doležitý triumf idey historizmu, ktorá sice má
svoju predhistóriu už v preromantike 18. stor.,
no k širokému a neodškriepitelnému uplatneniu
sa dostává až v 19. stor. Pravda, idea historizmu,
obvykle poznačená relativizmom noetickým i axio-
logickým, má zavše aj také dôsledky, ktoré sa
nezdá jú byť žiadúce ani v samej sféře umění
a v reňexiách o ňom. Z hîadiska našej disciplíny
a skúmanej problematiky javí sa nám ako pozi-
tivny přínos tohto historicizmu, ako aj roman-
tickej umeleckej ideologie to, že sa vôbec začali
ustavovat moderné pojmy velkých dobových
štýlov, ktoré sa podnes používajú ako nepostrá-
dateíná pomócka na členenie obrovskej látky
európskej umeleckej historie, aj keď nepanuje
o ich pôvode, vzniku, rozsahu, obsahu a význame
ani medzi samými historikmi umenia úplná zhoda.
V predošlom období vývinu umeleckej literatúry
i samého estetického povedomia bolo možné
70
ckelmannova charakteristika štýlu z výtvarného
hîadiska sa vlastně zaujímala len o líniu, obrys.
Pojem štýlu mal však už u Winckelmanna abstra-
hujúci, systematický ráz. A tým, že bol rozvitý
na základe štúdia antických diel, poskytol inter -
pretom starověkých dějin aj viditelný náskok.
Winckelmannove štýlové kategorie použili sa aj
na taliansky středověký a novověký výtvarný
materiál. Do prvej štýlovej periody začleňovali
umělecké diela vzniknuté před Rafaelom, do
druhej tvorbu samého Rafaela a Michalangela,
do tretej štýlovej etapy začlenili diela Corregia
a Reniho a do štvrtej štýlovej etapy umenie
Carraciho a Maratta. Pravda, toto prvé roztriede-
nie juhoeurópskeho výtvarného materiálu, vy-
chádzajúce vlastně len z maliarskej tvorby,
bolo naozaj len odrazovým mostkom a takmer len
pomocným členěním, pri ktorom este nie sú roz-
pracované jemnejšie štýlové kriteriá ani čo do
umeleckej formy, ani čo do významných ideolo-
gických odlišností. Možno však bez nadsádzky
povedat, že hlavně Winckelmannovou zásluhou
sa stal pojem štýlu univerzálně používanou kate-
góriou dějepisu umenia.
Hoci ,,klasická ideológia" bola neskorším vý-
vinom popieraná a jej náročné ,,absolutné"
postuláty bolí odkázané neskór do příslušných
historických medzí, v druhej polovici 18. stor.
ešte neboli otrasené, ba aj umělecká tvorba
zamierená klasicisticky sa pokúšala dokonca ešte
na počiatku nového storočia, a to aj v revolučnom
Francúzsku, obhájit tuto doktrínu, ktorá zrejme
nebola spojená jednoznačné so záujmami jedinej
spoločenskej triedy. Klasicistický náhlad, podlá
ktorého je štýl najvyššou tvořivou schopnostou
člověka, vyznával aj sám Goethe. Podl'a geniálneho
básníka je najnižším stupňom tvorby púhe na-
podobňovanieprírody, zatial' čo subjektivná inter-
pretácia přírody, nazývaná maní érou, je o stupeň
vyššie, až napokon vrckolom v umění je štýl,
ktorý ,,spočívá na najhlbších fundamentoch po-
znania, na podstatě vecí"D Nemóže nás preto
příliš překvapovat, ak aj taký odvážný myslitel',
ako Stendhal, vo svojich úvahách o výtvarnom
umění prejavuje zmysel najma pre ,,klasické
hodnoty" a tvrdo hodnotí starých majstrov,
ktorých tvorba je poznačená gotikou. Kugler
hovoří ešte aj roku 1835 o dielach románského
umenia, ktorým vraj ,,chýba" perspektiva, ako
o škaredých, ba priam odporných!^
Hoci šlová označujúce podnes historické umě-
lecké slohy i kulturně pojmy sa vyskytovali už
aj před 19. stor., jednako vlastné pojmy histo-
rických uměleckých slohov vznikájú a vyvíjaju sa
až v 19. stor., po překonaní ahistorického a norma-
tivistického přístupu, aký sa prejavil v systema-
tickej forme v klasickej doktríně. Osvietenskej
ideologii a racionalistickému spósobu myslenia
revolučného meštiactva, ktorému sa nie nadarmo
neskôr vytýkal nedostatok zmyslu pre historické
hodnoty a tradicie, v nemalej miere korespondova-
la a vyhovovala i strohost uměleckých foriem
klasicizmu. A predsa zárodky nového historického
nazerania možno taktiež nájsť už aj v ,,osvietenom"
18. stor.
III. v v IP. g^orocí
(Historické pojmy dobových uměleckých štýlov.)
Devátnáste storočie nebolo neprávom nazvané
,,saeculum historicum", i keď bolo najma vo svojej
druhej polovici aj dobou velkého rozmachu
přírodovědeckého skúmania. Z hîadiska našej
disciplíny a námi sledovanej problematiky je
doležitý triumf idey historizmu, ktorá sice má
svoju predhistóriu už v preromantike 18. stor.,
no k širokému a neodškriepitelnému uplatneniu
sa dostává až v 19. stor. Pravda, idea historizmu,
obvykle poznačená relativizmom noetickým i axio-
logickým, má zavše aj také dôsledky, ktoré sa
nezdá jú byť žiadúce ani v samej sféře umění
a v reňexiách o ňom. Z hîadiska našej disciplíny
a skúmanej problematiky javí sa nám ako pozi-
tivny přínos tohto historicizmu, ako aj roman-
tickej umeleckej ideologie to, že sa vôbec začali
ustavovat moderné pojmy velkých dobových
štýlov, ktoré sa podnes používajú ako nepostrá-
dateíná pomócka na členenie obrovskej látky
európskej umeleckej historie, aj keď nepanuje
o ich pôvode, vzniku, rozsahu, obsahu a význame
ani medzi samými historikmi umenia úplná zhoda.
V predošlom období vývinu umeleckej literatúry
i samého estetického povedomia bolo možné
70