geneticky objasňovali na spósob bezprostředného
,,krátkého spojenia" příslušné javy. Například
gotika sa chápala z ducha gotiky, pričom sa tento
duch neraz až perzonihkoval, a výslednicou
bolo, že gotický člověk sa stal tým faktorem,
ktorý vysvětloval gotické umenie. Aj keď podlá
Sedlmayra gotického člověka možno považovat
za fenomén, z ktorého sa dajú parciálně javy
pochopit, tým však ešte nie je vysvětlené, ako
tento ,,duch epochy" vznikol.^
Pravda, aj v rámci duchovnodejinnej koncepcie
sa po čase začali uplatňovat rožne tendencie, napr.
úsilie překonávat pozitivistické tradicie cestou
kritiky sprava i nadvážujúc na pravicové roman-
tické a iné iracionalistické filozofické tradicie.
Napriek niektorým zhodným pozíciám a spoločnej
závislosti od idealistickej, nacionalistickej alebo
klerikálnej ideologie rozchádzajň sa jednotliví
přívrženci duchovnovedných dějin v stanovisku
k problému umeleckej formy, slohu a otázkám vý-
vinu a pokroku, k živému umeniu našich čias a pod.
Významnou osobnostou duchovnovednej orien-
tácie bol W. Weisbach, povodně žiak Wolfííinov,
ktorý věnoval značnň pozornost uměleckým štýlo-
vým pojmom. Považuje ich za individuálně (nie
však singulárně) pojmy, ktorých obsah i rozsah
možno stanovit nie cestou logickou, ako sa o to
pokúšali imanentisticky a jednostranné formálně
orientovaní umenovedci a systematizujúci histo-
rici vrátane H. Wölfhina, ale štúdiom konkrétného
umeleckohistorického materiálu a predovšetkým
jeho názorne-zmyslových stránok. Tieto třeba
chápat zároveň ako výrazové symboly rozmanitých
premenlivých, přitom však významných kultúr-
nych potencií, ktoré třeba empirickohistoricky
študovat. Pravda, Weisbach sám považoval
za nutné jednak sa zaoberat prehlbením štúdia
historických uměleckých slohov a ich vývinových
period, ako aj ich precizováním; přiznával, že
dovtedajšie snahy o spresnenie týchto pojmov
neboli úspěšné, napr. najma v dósledku rozdielnych
východiskových bodov jednotlivých autorov. Vo
svojej studii DurocÁ; uh hovoří
na margo Wolfňina, že ten porovnává medzi sebou
to, čo považuje na jednej straně za vymoženosti
klasickéj renesancie, na druhéj straně zas za výdo-
bytky baroka, no bez toho, aby sa pokúšal náležíte
definovat oba štýlové fenomény, t.j. nielen so zre-
telom na jeho formálně protikladné pojmové
páry, ale aj so zretel'om na momenty duchovné,

kulturně a sociologické, bez ktorých nemožno
pochopit štýlový jav v jeho súhrnnosti. Wolfňin
velmi stroho hypostázuje porovnávané štýlové
javy a pokúšal sa vývin založit na meravých
polaritách, zatial čo spomenuté javy v skutočnosti
navzájom do seba prechádzajú, preskupujú sa
a prejavujú v rozličných stupňoch intenzity.
K analýze formy musí pristúpiť aj analýza obsa-
hové j problematiky.^
K základnej umeleckohistorickej koncepcii a vý-
kladu dějin umenia Maxom Dvořákom vrátil sa
v dokladné j kritike aj iný historik umenia,
L. Coellen, ktorý považuje už samu Dvořákovu
interpretáciu gotického umenia z metodologického
hladiska za nesprávnu a neprijatelnú. Prirodzene,
uznává jeho ohromnň historickú i materiálovú
rozhladenosť, ale vznik a vývin štýlu, podlá
Coellena, Dvořák vysvětluje z takej sféry, ktorá je
voči výtvarné j forme heterogénna. Coellen má
výhradu aj voči Dvořákovým antitetíckým sloho-
vým pojmom idealizmus a naturalizmus, najma,
ked pojem idealizmus v tejto uměnovednej relácii
považuje autor za čisto významovú kategóriu
a naturalizmus za čisto formovú kategóriu.
Dvořákova základná metodologická koncepcia javí
sa Coellenovi ako teoretické prelomenie osobitnej
sféry formálněj priestorovej organizácie umenia,
a tým zároveň aj ako nedostatočne rešpektujúca
jej imanentný vývoj.
Možno smělo povedat, že v rozvij ani problema-
tiky štýlového výkladu dějin umenia popři
Rieglovi, Wölfflinovi a ostatných spomenutých
autoroch mimoriadne významné miesto zaujíma
L. Coellen, u nás menej známy umělecký historik,
ktorý vydal velmi obšírnu a dokladné premyslenú
publikáciu Der /Sfň di. ehr hihh/uh-H
Jeho práca však vyšla v čase, keď napriek začína -
júcim sa už kritickým útokom proti požitivizmu
sprava i zlava, ešte převládala pozitivistická
nechuť a nezáujem o systematické metodologické
konštrukcie, ktoré by mali záváznejšie určovat
směr výskumu. Coellenova práca nenašla vo svo-
jom čase primeranú ozvěnu. Napriek všetkým
výhradám, ktoré voči tejto práci třeba mať aj dnes,
ostává velmi podnětnou pri riešení ot-ázok, ktoré
neboli celkom rozuzlené ani v teoreticky a metodo-
logicky vysoko aktívnych 25-tych—30-tych rokoch
tohto storočia, ba dá sa povedat, že nie sň vyrie-
šené dodnes, takže jej třeba věnovat váčšiu
pozornost.

80